Juraj Jánošík je viac komunistický fetiš ako národný hrdina

Juraj Jánošk socha TerchováUž dlhšiu dobu plánujem napísať príspevok na túto tému. Avšak až posledné vyjadrenia premiéra Róberta Fica ma definitívne volajú k činu. Ten v stredu na 15. výročí vzniku Slovenskej republiky v Martine asi pred tisíckou občanov vyhlásil nasledovné: „26. januára 1688 sa narodil veľký vzor mojej vlády – Juraj Jánošík.“ Fico sa na Jánošíka neodvolával prvý krát. Na výjazdovom zasadnutí vlády v Klenovci pri odovzdávaní ihriska dostal od primátora valašku a povedal, že Jánošík bol prvý slovenský socialista.

Ficovi sa po výrokoch z tejto stredy dostalo celkom obstojnej kritiky, akú si vieme predstaviť zo strany manipulátorov verejnej mienky. K téme sa vyjadril na všetko povolaný historik Dušan Kováč, ktorý sa výnimočne svojimi vyjadreniami priblížil k historickej skutočnosti. Svoje povedala aj etnologička Eva Krekovičová. Obaja iba zhodnotili historickú skutočnosť a vyvrátili mýtus okolo Jánošíka. Ostrejší už bol Grigorij Mesežnikov, podľa ktorého je výrok premiéra prejavom mentálneho plebejstva: „Svedčí to o jeho istých bielych miestach vo vzdelaní.“

Možno skonštatovať, že tieto protificovské trúby s výnimkou Jána Oravca nezúžitkovali vhodne Ficovu nahrávku na smeč. Opäť dokázali ako vedia útočiť na všetko slovenské a všetko, čo si slovenský národ ctí. Nasledujúci príspevok bude ale o tom, že Jánošík nie je až takou pozitívnou postavou v našich dejinách a teda ani hoden úcty, ktorá bola okolo jeho mena vytvorená.

Krátky život Juraja Jánošíka je v serióznej rovine postavený len na predpokladoch

Miestny kňaz Michal Smutko pokrstil Anne a Martinovi Jánošíkovcom syna Juraja 25. januára 1688. Tento dátum sa zvykne udávať ako deň narodenia Jánošíka. Lenže v tej dobe sa deti často krstili, až keď mali niekoľko týždňov, takže dátum narodenia Jánošíka sa s presnosťou určiť nedá.

O jeho detstve sa nezachovalo nič, iba prenášané „spomienky“ domácich, ktorí tvrdia, že Jánošík pochádzal z pomerne bohatej rodiny a vyrastal na gazdovstve v poddanskej obci Terchová. V 18. roku života vstúpil Juraj Jánošík do vojska Františka Rákocziho. Po pamätnej bitke pri Trenčíne bol nútený stať sa členom habsburskej cisárskej armády. So strážnou posádkou sa dostal na Bytčiansky zámok, kde nastal jeho „zlom v kariére“, keď sa zoznámil so zbojníkom Tomášom Uhorčíkom, ktorému Jánošík pomohol utiecť. Neskôr Jurajov otec Jánošíka z armády vykúpil. Z historických záznamov vyplýva, že výkupné bolo v tom čase pomerne vysoké.

Po príchode domov až do roku 1710 zotrval na rodinnom gazdovstve. V tomto čase sa totiž na jarmoku opäť stretol s Tomášom Uhorčíkom a začali spolupracovať. Zo začiatku pašovali kone z Poľska. Jánošík musel prejaviť svoje vysoké kvality v zbojníckej činnosti, lebo v roku 1711 Uhorčík prenecháva vedenie svojej družiny zbojníkov mladému Jurajovi. Tomáš Uhorčík sa oženil, usadil a jeho pôsobenie v zbojníctve sa dostáva do inej roviny – pod menom Martin Mravec rozpredáva zbojnícky lup.

Jánošíkova zbojnícka kariéra: vzostup a pád

Sila, obratnosť, skúška zdatnosti, streľba z pištole, preskakovanie vatry, súboj s mečom, obratnosť s valaškou, zápasenie… Všetky tieto vlastnosti boli vtedy súčasťou vodcovskej osobnosti zbojníckej družiny. Jánošík ešte navyše poznal aj vojenské stratégie z armády. Jeho silnou stránkou bol moment prekvapenia. Zbojnícka družina Juraja Jánošíka postupne lúpila aj na Orave, Trenčianskej stolici a Gemeri.

Prvýkrát bol Jánošík uväznený v októbri 1712 v Hrachove. Podarilo sa mu podplatiť stráže a utiekol. Verejná mienka nebola v tom čase na jeho strane. V roku 1713 ho definitívne uväznili na Vranovskom kaštieli. Historici popierajú, že pandúri zbojníkov naháňali po lesoch, rovnako tak, že sa pošmykol na hrachu. Za pravdepodobnejšiu považujú verziu, že bol prichytený v dome občana Mravca, na základe udania blízkej osoby, ktorá vedela, že Mravec a Uhorčík je tá istá osoba.

Marec 1713 – začína sa proces s Jánošíkom

Prokurátor Alexander Černický počas procesu obviňoval Jánošíka z vedenia zbojníkov a zo zabíjania ľudí. Tiež nezabudol na to, že bol aj povstalcom a Rákocziho prívržencom. Preto pre zbojníka Juraja Jánošíka navrhol trest smrti. Súčasne žiadal, aby bol podrobený mučeniu a prezradil mená svojich pomocníkov. Obhajca Baltazár Pallugyay trval na tom, že Jánošík počas svojej činnosti nikoho nezabil, čo sa aj podarilo dokázať a žiadal oslobodenie. Naviac uviedol, že Jánošík sa od rákocziovských povstalcov vrátil, prihlásil sa do cisárskej armády a slúžil na Bytčianskom zámku. Až potom ho ku zbojníctvu priviedol jeho najbližší druh Tomáš Uhorčík. Ako vodca družiny bol najmladší a preto nemohol zodpovedať za činy starších zbojníkov. Obhajoba bola postavená aj na tvrdení, že členovia Jánošíkovej družiny často konali na vlastnú päsť, čím chcel obhajca naštrbiť samotný základ súdneho procesu. Neúspešne. O samotnom Uhorčíkovi Jánošík tvrdil, že zahynul pri prestrelke v kremnických vrchoch.

Po vypočúvaní a mučení uznali Jánošíka vinným zo zbojstva, porušenia krajinských zákonov a zlých skutkov. Zavesenie na hák za ľavý bok bolo formou trestu, ktorá mala byť zároveň výstrahou pre ostatných. V mladom veku 25 rokov 17. marca 1713 zomiera v podvečer vysoko bolestnou smrťou Juraj Jánošík na mikulášskom popravisku Šibeničky.

„Bohatým bral, chudobným dával.“ je dvojnásobná hlúposť

Zo stručného opisu krátkeho zbojníkovho života nevyplýva nič šľachetné. Analógia v istej miere by bola, akoby sa dnes skinhead v adolescencii stal neskôr narkomanom. Jánošík ako mýtus a národný hrdina je postavený na známej vete: „Bohatým bral a chudobným dával.“ Znie to sociálne a solidárne. No historici popierajú aj tento mýtus.

Nie je celkom pravdou, že zbojníci brali bohatým. Brali najmä tým, ktorí mali viac, ale zároveň nemali dosť na ochranu svojho majetku. Okrádanie remeselníkov a bohatých cestujúcich, prepady gazdovstiev zemanov, ktorí nemali peniaze na zabezpečenie ochrany. Krádež cenných predmetov, peňazí a zbraní. Takýto lup zbojníci postupne rozpredávali pomocou dôveryhodných kumpánov.

Etnologička Krekovičová vyvracia aj, že by sa s lupom delili s chudobnými. „Podľa poznatkov rozdával iba nejaké prstienky dievčatám,“ povedala Krekovičová pre Hospodárske noviny.

Komunisti niekoľko desaťročí dotvárali a živili fetiš o Jánošíkovej „sociálnej spravodlivosti“ ako symbol triedneho boja, ako symbol normalizácie, ako ospravedlnenie umelého a násilného zasievania rovnosti založeného na krádeži a vraždení.

Meradlom komunistických hodnôt je spravodlivé zobrať tomu, kto má viac a dať to tomu, kto má menej. Tragédia Ficových vyjadrení nespočíva ani tak v neznalosti histórie ako skôr v tom, že k týmto hodnotám prihlásil seba a zároveň aj celú súčasnú vládu Slovenskej republiky. Je hriech alebo zločin mať viac, keď sa snažím viac? Nie. Ale závisť je hriech určite a potláčanie lepších schopností je podstata Ficovho „socializmu“, no v skutočnosti komunizmu. Je síce tragédiou od docenta práva, že sa zastane človeka, ktorého zmysel života spočíva v skutovej podstate lúpežného prepadnutia. Ale zároveň to nie je prekvapením, keďže Fico sa pravidelne každý rok, koncom augusta, zastáva skutkovej podstaty terorizmu.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: