Ficovi sa po výrokoch z tejto stredy dostalo celkom obstojnej kritiky, akú si vieme predstaviť zo strany manipulátorov verejnej mienky. K téme sa vyjadril na všetko povolaný historik Dušan Kováč, ktorý sa výnimočne svojimi vyjadreniami priblížil k historickej skutočnosti. Svoje povedala aj etnologička Eva Krekovičová. Obaja iba zhodnotili historickú skutočnosť a vyvrátili mýtus okolo Jánošíka. Ostrejší už bol Grigorij Mesežnikov, podľa ktorého je výrok premiéra prejavom mentálneho plebejstva: „Svedčí to o jeho istých bielych miestach vo vzdelaní.“

Možno skonštatovať, že tieto protificovské trúby s výnimkou Jána Oravca nezúžitkovali vhodne Ficovu nahrávku na smeč. Opäť dokázali ako vedia útočiť na všetko slovenské a všetko, čo si slovenský národ ctí. Nasledujúci príspevok bude ale o tom, že Jánošík nie je až takou pozitívnou postavou v našich dejinách a teda ani hoden úcty, ktorá bola okolo jeho mena vytvorená.

Krátky život Juraja Jánošíka je v serióznej rovine postavený len na predpokladoch

Miestny kňaz Michal Smutko pokrstil Anne a Martinovi Jánošíkovcom syna Juraja 25. januára 1688. Tento dátum sa zvykne udávať ako deň narodenia Jánošíka. Lenže v tej dobe sa deti často krstili, až keď mali niekoľko týždňov, takže dátum narodenia Jánošíka sa s presnosťou určiť nedá.

O jeho detstve sa nezachovalo nič, iba prenášané „spomienky“ domácich, ktorí tvrdia, že Jánošík pochádzal z pomerne bohatej rodiny a vyrastal na gazdovstve v poddanskej obci Terchová. V 18. roku života vstúpil Juraj Jánošík do vojska Františka Rákocziho. Po pamätnej bitke pri Trenčíne bol nútený stať sa členom habsburskej cisárskej armády. So strážnou posádkou sa dostal na Bytčiansky zámok, kde nastal jeho „zlom v kariére“, keď sa zoznámil so zbojníkom Tomášom Uhorčíkom, ktorému Jánošík pomohol utiecť. Neskôr Jurajov otec Jánošíka z armády vykúpil. Z historických záznamov vyplýva, že výkupné bolo v tom čase pomerne vysoké.

Po príchode domov až do roku 1710 zotrval na rodinnom gazdovstve. V tomto čase sa totiž na jarmoku opäť stretol s Tomášom Uhorčíkom a začali spolupracovať. Zo začiatku pašovali kone z Poľska. Jánošík musel prejaviť svoje vysoké kvality v zbojníckej činnosti, lebo v roku 1711 Uhorčík prenecháva vedenie svojej družiny zbojníkov mladému Jurajovi. Tomáš Uhorčík sa oženil, usadil a jeho pôsobenie v zbojníctve sa dostáva do inej roviny – pod menom Martin Mravec rozpredáva zbojnícky lup.

Jánošíkova zbojnícka kariéra: vzostup a pád

Sila, obratnosť, skúška zdatnosti, streľba z pištole, preskakovanie vatry, súboj s mečom, obratnosť s valaškou, zápasenie… Všetky tieto vlastnosti boli vtedy súčasťou vodcovskej osobnosti zbojníckej družiny. Jánošík ešte navyše poznal aj vojenské stratégie z armády. Jeho silnou stránkou bol moment prekvapenia. Zbojnícka družina Juraja Jánošíka postupne lúpila aj na Orave, Trenčianskej stolici a Gemeri.

Prvýkrát bol Jánošík uväznený v októbri 1712 v Hrachove. Podarilo sa mu podplatiť stráže a utiekol. Verejná mienka nebola v tom čase na jeho strane. V roku 1713 ho definitívne uväznili na Vranovskom kaštieli. Historici popierajú, že pandúri zbojníkov naháňali po lesoch, rovnako tak, že sa pošmykol na hrachu. Za pravdepodobnejšiu považujú verziu, že bol prichytený v dome občana Mravca, na základe udania blízkej osoby, ktorá vedela, že Mravec a Uhorčík je tá istá osoba.

Marec 1713 – začína sa proces s Jánošíkom

Prokurátor Alexander Černický počas procesu obviňoval Jánošíka z vedenia zbojníkov a zo zabíjania ľudí. Tiež nezabudol na to, že bol aj povstalcom a Rákocziho prívržencom. Preto pre zbojníka Juraja Jánošíka navrhol trest smrti. Súčasne žiadal, aby bol podrobený mučeniu a prezradil mená svojich pomocníkov. Obhajca Baltazár Pallugyay trval na tom, že Jánošík počas svojej činnosti nikoho nezabil, čo sa aj podarilo dokázať a žiadal oslobodenie. Naviac uviedol, že Jánošík sa od rákocziovských povstalcov vrátil, prihlásil sa do cisárskej armády a slúžil na Bytčianskom zámku. Až potom ho ku zbojníctvu priviedol jeho najbližší druh Tomáš Uhorčík. Ako vodca družiny bol najmladší a preto nemohol zodpovedať za činy starších zbojníkov. Obhajoba bola postavená aj na tvrdení, že členovia Jánošíkovej družiny často konali na vlastnú päsť, čím chcel obhajca naštrbiť samotný základ súdneho procesu. Neúspešne. O samotnom Uhorčíkovi Jánošík tvrdil, že zahynul pri prestrelke v kremnických vrchoch.

Po vypočúvaní a mučení uznali Jánošíka vinným zo zbojstva, porušenia krajinských zákonov a zlých skutkov. Zavesenie na hák za ľavý bok bolo formou trestu, ktorá mala byť zároveň výstrahou pre ostatných. V mladom veku 25 rokov 17. marca 1713 zomiera v podvečer vysoko bolestnou smrťou Juraj Jánošík na mikulášskom popravisku Šibeničky.

„Bohatým bral, chudobným dával.“ je dvojnásobná hlúposť

Zo stručného opisu krátkeho zbojníkovho života nevyplýva nič šľachetné. Analógia v istej miere by bola, akoby sa dnes skinhead v adolescencii stal neskôr narkomanom. Jánošík ako mýtus a národný hrdina je postavený na známej vete: „Bohatým bral a chudobným dával.“ Znie to sociálne a solidárne. No historici popierajú aj tento mýtus.

Nie je celkom pravdou, že zbojníci brali bohatým. Brali najmä tým, ktorí mali viac, ale zároveň nemali dosť na ochranu svojho majetku. Okrádanie remeselníkov a bohatých cestujúcich, prepady gazdovstiev zemanov, ktorí nemali peniaze na zabezpečenie ochrany. Krádež cenných predmetov, peňazí a zbraní. Takýto lup zbojníci postupne rozpredávali pomocou dôveryhodných kumpánov.

Etnologička Krekovičová vyvracia aj, že by sa s lupom delili s chudobnými. „Podľa poznatkov rozdával iba nejaké prstienky dievčatám,“ povedala Krekovičová pre Hospodárske noviny.

Komunisti niekoľko desaťročí dotvárali a živili fetiš o Jánošíkovej „sociálnej spravodlivosti“ ako symbol triedneho boja, ako symbol normalizácie, ako ospravedlnenie umelého a násilného zasievania rovnosti založeného na krádeži a vraždení.

Meradlom komunistických hodnôt je spravodlivé zobrať tomu, kto má viac a dať to tomu, kto má menej. Tragédia Ficových vyjadrení nespočíva ani tak v neznalosti histórie ako skôr v tom, že k týmto hodnotám prihlásil seba a zároveň aj celú súčasnú vládu Slovenskej republiky. Je hriech alebo zločin mať viac, keď sa snažím viac? Nie. Ale závisť je hriech určite a potláčanie lepších schopností je podstata Ficovho „socializmu“, no v skutočnosti komunizmu. Je síce tragédiou od docenta práva, že sa zastane človeka, ktorého zmysel života spočíva v skutovej podstate lúpežného prepadnutia. Ale zároveň to nie je prekvapením, keďže Fico sa pravidelne každý rok, koncom augusta, zastáva skutkovej podstaty terorizmu.

Liberáli vrátili úder

Určite sa ešte každý pamätá na z etického hľadiska „kontroverzné“ billboardy bojujúce za úplný zákaz potratov. Ideologicky diametrálne odlišná strana nenechala na seba dlho čakať a „nevyvážené“ prostredie využila ako odvetu na reklamu svojho alkoholického nápoja s navonok lesbickým motívom.

Je to etické takto masívne vyobrazovať motív ako vystrihnutý z porno filmu? Obhajoba? Veď predsa tie „ženské“ nič nerobia a navyše je to len koláž jednej osoby. Ono asi máloktorému mužovi sa prieči takýto obraz, skôr naopak. Problém tohto „aktu“ spočíva v tom, že v skutočnosti takýto lesbický pár asi ani neexistuje. Aj u homosexuálnych párov totiž existuje „mužská“ a „ženská“ rola. A tak ako polovicu homosexuálov spoznáte podľa nechutnej ženštilosti, tak aj polovicu lesbičiek spoznáte podľa nenormálnej miery mužského správania a výzoru. Takže lesbický pár je iba spojením polomuža a ženy a kto videl naživo takýto pár, tak sympatie v ňom iba ťažko vzbudil. Aj takto rafinovane, ako to robí spomínaná reklama pomocou peknej heterosexuálne orientovanej baby, sa do podvedomia propaguje tolerancia homosexuality.

Čo je prirodzené a čo normálne?

Snáď v každej polemike o homosexualite padajú termíny ako prirodzenosť a normalita. Niekto tvrdí, že to nie je prirodzené, iní zas, že je to normálne. Avšak z logickej definície týchto pojmov zistíme, čím homosexualita naozaj je.

Prirodzené si môžeme pre tieto účely definovať ako niečo, čo existuje. Odhliadnuc od medicínskych polemík, či homosexuálna orientácia môže vzniknúť už pred narodením a či sa táto porucha dá dodatočne vyliečiť, tu máme jasnejší sociálny aspekt vzniku homosexuálnej orientácie, kde nám osobná a rodinná anamnéza homosexuálov dokáže objasniť, prečo sa dotyčná osoba vyvinula tak, že ju priťahuje rovnaké pohlavie.

Často sa zistí, že homosexuáli boli sexuálne zneužívaní svojim otcom alebo iným príbuzným ap. Preto je aj u homosexuálov častý silne negatívny vzťah s otcom a naopak: veľmi pozitívny vzťah s matkou. Tiež táto porucha môže vzniknúť pri absencii výchovy zo strany otca a prefeminizovanej výchovy zo strany matky. Môžeme preto považovať za prirodzené, že táto porucha vznikla. Rovnako ako je prirodzené, že táto skupina si chce chrániť v čo najväčšej miere svoje záujmy a žiaľ, rovnako prirodzené aj je, že v takomto svete občas niekomu „preskočí“ a vystrieľa polku školy. Keby sme mali parafrázovať 3. Newtonov zákon, tak nič neostane bez odozvy.

Ale na posudzovanie normality sú už iné kritéria. Tá sa dá vymedziť jednoducho: vezmeme Gaussovu krivku sexuálnej orientácie a napr. stredových 60 % je normálnych, prípadne viac. No určite krajné 4 % tam nenasúkame. Preto túto poruchu za normálnu považovať nemôžeme.

Slovenský rozhlas sa stal služobníkom dekadencie

Minulý týždeň v Slovenskom rozhlase každý deň bežala relácia Príbeh na týždeň s obsahom, pri ktorej mi išli uši odpadnúť. Nechutnou emocionálnou manipuláciou sa snažila relácia propagovať túto poruchu ako niečo normálne. Hovorilo sa napr. o tom ako „Marián Vojtek pred rokom a pol stratil dlhoročného partnera. S 38-ročným Ivanom Požgayom žili v jednej domácnosti 17 rokov.“ Či je Ivan PožGAY homosexuál kvôli priezvisku, tým sa ako známy cynik nebudem radšej zaoberať, aj keď istú ironickú pozornosť by si to určite zaslúžilo. Zarazilo ma, že Slovenský rozhlas, ktorý som považoval za najmenej dekadentné rádio, u mňa týmto spadlo niekde na hodnotu rádia Express.

Smiešna snaha zbaviť sa zodpovednosti, v skutočnosti špinavé spolčenie

Nezvyčajné na tejto relácii bolo, že na začiatku a na konci bolo vždy dosť dlhé razantné oznámenie o vylúčení zodpovednosti. Oznámenie informovalo, že túto reláciu financoval Európsky parlament, vláda Slovenskej republiky, pričom ale vraj Európsky parlament, vláda SR ani Ministerstvo financií Slovenskej republiky sa v žiadnom prípade nestotožňuje s obsahom. Podľa tejto smiešnej logiky, keby som si kúpil nástražný bombový systém a uložil ho do zasadajúceho parlamentu, na diaľku ho odpálil a povedal, že sa nestotožňujem s tým, čo tá bomba spravila, tak som čistý. Ktorý blázon mi to zhltne? Preto konštatovanie, že farizejská Európska únia ako aj pseudonárodná vláda nášho štátu podporuje homosexualitu, je konštatovanie viac ako na mieste.

Túto reláciu pripravila organizácia Inakosť, ktorá presadzuje nadpráva homosexuálov. Ako to na prvý pohľad nevyzerá, Inakosť, vláda SR a Európska únia spolu pekne spolupracujú. V lete sa predstavitelia organizácie Inakosť zastávali pred frakciou Strany európskych socialistov, aby znovu prijali svojho červeného partnera aj napriek existujúcej koalícii s SNS. „Spoluprácu eurosocialistov so stranou premiéra Roberta Fica podporujú, pretože chcú zlepšiť legislatívu v oblasti ľudských práv, vrátane odstránenia znevýhodneného postavenia párov rovnakého pohlavia v právnom poriadku SR“ informoval člen správnej rady Iniciatívy Inakosť Ivo Slávka. Takže táto relácia im bola len zadosťučinením z horúceho leta.

Prečo sa tak malá menšina vie tak nahlas ozývať?

Nechcem pôsobiť ako konšpiračný teoretik, ale mnoho pravdy na tom bude, že štátna sféra je do istej miery prešpikovaná skrytými homosexuálmi, ktorí sú vydieraní svojimi bábkarmi v tom, že keď ich prestanú poslúchať, tak ich orientáciu odhalia na verejnosti. Vynára sa mi aj hneď jedno meno: súčasný český prezident Václav Klaus. Už pred rokmi sa ako kuriozita rozprávalo, že tajne navštevuje gay kluby vo Viedni. Je to dokázateľná skutočnosť? Alebo len konšpiračný blud? Zaujímavé tiež je ako nedávno istý americký politik, ktorý má manželku a dve deti, už nevydržal a priznal sa, že je homosexuál.

A ty, Emil, berieš si tu prítomného Juliána a budeš ho milovať a chrániť, kým vás smrť nerozdelí?

Nemožno sa ubrániť konštatovaniu, že súčasná doba a systém, v ktorom žijeme, praje homosexuálom ako nikdy pred tým. V histórii ťažko hľadať obdobia, kedy by sa homosexuáli mohli tak vehementne ozývať. Väčšinou bola homosexualita tabuizovaná a jej prejavy tvrdo potláčané. Úspešnou stratégiou prežitia homosexuálnych jedincov bolo vždy skrývanie svojej orientácie. Súčasní prihriati krikľúni si neuvedomujú, že žijú na kontinente, kde sa za jeden priemerný ľudský život zmení politický systém aj trikrát. V mnohých štátoch expanzia homosexuálneho vplyvu zašla tak ďaleko, že vrcholom drzosti je, aby ich spájal Boh. Vo svojom fialovom opojení si ale neuvedomujú ako si pília pod sebou konár. Totiž, z historicko-emprického hľadiska je pravdepodobné, že príde ešte počas ich života doba, kedy štát bude chcieť túto „lásku“ zničiť. K čomu sa vykonávatelia vôle štátu uchýlia, keď Emil sľúbil Juliánovi, že ho bude milovať a chrániť, kým ich smrť nerozdelí?

Zdroje:
SITA, TASR, Slovenský rozhlas

Srbskí policajti sa k občanom SR chovali vcelku férovo. Pýtali sa na materiál, ktorý mali pri sebe, no žiadne obvinenie z propagácie fašizmu ani nič podobné nepadlo a ani nemohlo padnúť, keďže dotyční k žiadnym takým skupinám nepatria. Pre našich občanov vyznelo divne, ako srbské obyvateľstvo je už zblbnuté zo situácie. Deptané tým, že kosovskí Albánci svojimi extrémistickými prejavmi priahnu po autonómii, si mysleli, že aj naši občania išli burcovať slovenských ľudí žijúcich v Srbsku, aby sa tiež odtrhli. Preto na vetu „Mám rád Srbsko,“ reagovali otázkou: „Pili ste?“

„Boli zhabané bodné zbrane.“ – takouto vetou označili niektoré médiá skutočnosť, že v Srbsku je zakázané nosiť na uliciach nožíky. Takže 3 takmer vreckové nožíky, ktoré sú neraz súčasťou dámskej kabelky, sú zrazu pre média bodné zbrane.

No takéto nezmysly sú sprevádzané na aktuálne sk ešte väčšími úchylnosťami postmoderného žurnalizmu. Na daný článok s nadpisom „…neonacisti…“ upútaval obrázok Mariána Kotlebu, ktorému sa súdy všemožne snažili niečo nelegálne prišiť, avšak dodnes neúspešne. S neonacizmom a fašizmom nemal nikdy nič spoločné.

Iný článok s nadpisom „Súd si láme hlavu s nacistickými symbolmi“ obsahuje „Infobox“, kde sa okrem iného dočítate, že v roku 1985 USA odsúdili svojho občana na 190 rokov väzenia za vyslovenie jednej vety. Presný citát znie: „14 – číslovka skrýva 14 slov anglickej vety, za ktorú bol jej autor rasista David Lane odsúdený v roku 1985 v USA na 190 rokov väzenia. Slovenský preklad: ‚My musíme chrániť existenciu našich ľudí a budúcnosť bielych detí!‘“

Pravda je taká, že v pofidérnom súdnom procese bol dotyčný odsúdený za niekoľkonásobné spolupodieľanie sa na lúpeží a jednej vražde a nie za spomínaných 14 slov.

Myslím, že ani odvolanie sa spomenutej citácie na zdroj občianskeho združenia „Ľudia proti rasizmu“ nie je dostatočným ospravedlnením za zverejnenie takéhoto nezmyslu. Ale iste, nikde nie je žiaduce, aby mal niekto monopolné postavenie. A to ani v prípade, keď sa jedná o hlúposť.

Avšak Infoboxu aktuálne sk nestačí, že z USA urobí ultrainkvizičný štát, kde za vyslovenie vety dostanete 190-ročné väzenie. Aktuálne sk preukazuje svoj diletantizmus aj v preklade elementárnych anglických slov. A tak židovský sa podľa nich nepovie jewish, ale „Zioninist“, no ešte väčšou perlou je, že slovo „government“ prekladajú ako „vojna“. Presný citát: „ZOG – Zioninist occupation government, teda Židovská okupačná vojna, skratka ultrapravicových extrémistov“

Takže, napr. Robert Fico je potom predsedom slovenskej vojny. Opäť tu nemôže byť ospravedlnením odvolanie sa na zdroj rasizmus sk, ale skôr ich ospravedlňuje znovu vytváranie konkurencieschopnosti voči hlúposti. Nuž, aspoň v niečom sa im darí.

Spomínaný Infobox sa nachádza aj v článku Jakuba Fila s názvom: „Neonacisti dávajú zľavy policajtom“, v ktorom sa môžeme dočítať ďalšie perly diletantizmu a konšpiračnej paranoje: „Názov Thor Steinar je zložený zo slova Thor, čo je severský boh vojny a mena Steinar, ktorý bol nacistickým generálom počas druhej svetovej vojny.“ Okrem toho, že severským bohom vojny je Ódin (Wotan), pričom Tór (Thor) je bohom hromu, tak aj nacistickým generálom bol Steiner a nie Steinar.

Podobné „fakty“ v súvislosti s textilnou značkou Thor Steinar popísal aj týždenník Plus 7 dní. Nuž, ľahko potom podľa receptu Jakuba Fila vyhlasovať, že spisovateľ Joseph Heller bol pomenovaný po Goebbelsovi, ktorý sa volal Joseph a po Hitlerovi. Čo tam po faktoch a písmenkách? Hlúposť a dyslexia je totiž pre týchto žurnalistov dôležitejšia osobnostná výbava.

Vo svojom časopise Weissa nacisti karikaturizovali a aby obišli vtedajšie prísnejšie zákony na ochranu cti, tak Bernhardovi Weissovi vymysleli „krycie“ meno „IZIDOR“. Pri jednom z mnohých súdnych sporov, ktoré Izidor s Goebbelsom mal, bol Goebbels odsúdený k finančnej pokute za úražku na cti. Vraj karikatúra osla – Izidora má znázorňovať spomínaného policajného šéfa. Odsudzujúci verdikt súdu si Goebbels na ďalší deň vysvetlil vo svojich novinách po svojom: „Sudca súhlasí s tým, že osol skutočne vyzerá ako Izidor.“ Takže v konečnom dôsledku vyhral Goebbels. Keď nakoniec nacisti v Nemecku prevzali moc, Izidor veľmi rýchlo emigroval.

Presne tieto pasáže moderných dejín sa mi vybavili, keď som počul v správach, že otec súčasného ministra financií SR IZIDOR Počiatek sa má stať veľvyslancom v Indonézii. Môj netaktný úsmev z (môjho pohľadu) komického mena ale rýchlo zmizol, keď správa pokračovala tým, že 75-ročný IZIDOR Počiatek je bývalý agent Štb. IZIDOR vyštudoval Inštitút medzinárodných vzťahov v Moskve – školu marxistických diplomatov. V roku 1961, keď odchádzal na veľvyslanectvo do Indonézie, ho zaevidovali ako spolupracovníka zahraničnej rozviedky (1. správy ŠtB). Zvolil si krycie meno Pavka.

Z Indonézie odišiel v roku 1965. V roku 1970 ho vyhodili zo strany a tiež prepustili z diplomacie. Stal sa vedúcim oddelenia zahraničných stykov v Československej televízii, neskôr vedúcim jej tlačového oddelenia. V roku 1972 skončil v televízii aj v ŠtB. O rok na to sa stal kandidátom tajnej spolupráce 2. správy ŠtB (boj kontrarozviedky s vonkajším nepriateľom), a v roku 1974 bol agentom s menom Marec, neskôr fungoval aj pod menom Taurus. ŠtB s IZIDOROM Počiatkom rozviazala spoluprácu v roku 1988. Dostal od nej na odmenách 30 500 korún.

Počiatek sa po premenovaní komunistov na demokratov vrátil do diplomacie. Bol československým veľvyslancom v Indonézii. V súčasnosti sa chce na toto miesto vrátiť. Na to ale potrebuje previerku Národného bezpečnostného úradu. Minister zahraničia Ján Kubiš sa Izidora, ktorého pozná minimálne 10 rokov, zastal. Niet divu, veď je to rovnaká krvná skupina, bývalý člen komunistickej strany a tiež dôverník ŠtB.

NBÚ nechcel potvrdiť, či Ministerstvo zahraničných vecí požiadalo o previerku pre Počiatka ako budúceho veľvyslanca. Počiatek pre Hospodárske noviny uviedol, že ho už preverujú. Je dosť veľké riziko, že starý eštebák túto previerku dostane. Šéfom kancelárie NBÚ je totiž Ivan GOLDSCHMIDT a ten pre SITA už preventívne uviedol, že spolupráca s ŠtB nemusí znamenať, že previerku nedostane.

Kedysi bola pri moci šľachta, dnes sú to izidorovskí eštebáci.

Cena žiariviek je niekoľkonásobne vyššia ako u žiaroviek, avšak reklama na žiarivky tvrdí, že spotrebuje oveľa menej energie a má oveľa vyššiu životnosť. Takže v konečnom dôsledku je používanie žiariviek ekonomickejšie. Nuž, ľahko overiteľná matematika, ktorá samotná donúti sedliacky rozum, aby preferoval žiarivky.

Je však nezmyslom, aby žiarovky zmizli úplne, lebo žiarivky majú množstvo nevýhod, pre ktoré nie sú schopné žiarovky nahradiť.

Tak napríklad toľko propagovaná ekonomickosť žiariviek platí iba vtedy, ak svietia neprerušovane niekoľko hodín. Pokiaľ sa zapínajú často na krátky čas, ich životnosť sa výrazne znižuje a náklady sa nevrátia. Najmä pre záchod a kúpeľňu sú preto stále vhodnejšie klasické žiarovky.

Žiarivkám tiež chýba teplotná adaptabilita: spravidla bývajú optimalizované pre izbovú teplotu – ich používanie v exteriéri, ktoré má väčšinu roku výrazne inú teplotu, znižuje ich svietivosť. Nevýhodou je tiež obmedzenosť farebného spektra, ktorá je u žiariviek oveľa väčšia ako u klasických žiaroviek. Tých negatív je určite oveľa viac. Predpokladám, že žiarivky horšie pôsobia na ľudské oko a tiež môžu spôsobovať vypadávanie vlasov, podobne ako neónové svietidlá.

Dnes sa veľa hovorí o tzv. elektromagnetickom smogu, ktorému mnohí odborníci pripisujú skryté a silné negatívne pôsobenie na zdravie človeka. Preto používateľov žiariviek iste nepoteší informácia, že toto elektromagnetické žiarenie sa dá ľahko namerať aj vo vzdialenosti väčšej ako jeden meter od žiariviek.

Predpokladám, že to nebude elektromagnetické žiarenie pochádzajúce zo žiariviek, ktoré by spôsobovalo v Európskom parlamente stratu súdnosti a kritického myslenia. Bude to skôr lobing nadnárodných elektronických gigantov ako napr. Philips, ktorému by tak mnohonásobne vzrástli zisky pri takomto nezmyselnom nariadení.

Hoci predpokladám, že takto nezmyselný návrh neprejde, chcel som na tomto príklade vyvrátiť dva predsudky u niektorých „euronadšencov“:

1. európsky parlament nepredstavuje nejakú elitu európskych národov, ale iba obyčajných politikov, ktorí nevedia preraziť v užšej konfrontácii s občanmi svojho štátu a

2. Európsky parlament pre svoju „nedostupnosť“ nie je zďaleka imúnny voči lobingu ako si to niektorí ľudia myslia a stavajú na tom svoje utopické politicko-sociologické koncepcie.

Táto otázka trápi mnohých, ale odpoveď si dokáže dať málokto. A to napriek tomu, že článkov venujúcich sa politike je tam dostatok. Autori s politickými témami pracujú navonok tak neutrálne, že neurazia nikoho. Tiež ostatné citlivé témy sú spracovávané „nezaujato“. Málokto vie ale čítať medzi riadkami.

Nový týždenník Žurnál si získa všetkých, ktorých omrzelo čítať týždenník primitívneho bulváru o tom, kto má koľko miliónov, aké drahé auto, kde si stavia vilu a koľko plastických operácií absolvoval. Tiež si Žurnál získa tých, ktorí by týždenník plný jedu z muchotrávok, ktorí najväčších vojnových zločincov vykresľuje ako mierotvorcov, použili radšej ako toaletný papier.

Toto prázdne miesto asi dokáže Žurnál vyplniť: ľudový názov, štýl a úroveň písania uspokojuje masový priemer a tá ľudová červená je ako šitá pre voličov súčasnej vládnej strany s najväčšími preferenciami, ktorým už ani tá postmarxistická Pravda veľmi nelahodí. Je tu však jeden háčik: kto vie čítať medzi riadkami, uvedomí si, že politicky je Žurnál pravicový – modrý.

Predpokladám, že toto smerovanie sa postupne v ďalších číslach mierne vyostrí, ale nebude nikdy priamo viditeľné – skôr naopak. Úlohou Žurnálu bude tých minimálne 30 % vlažných z populácie Slovenska, ktorí na voľbách nehlasujú podľa svetonázoru, ale podľa počasia, pretiahnuť do modrého tábora. Bude to pomalá práca s miernym profilovaním svetonázoru – avšak Žurnál má na to čas – minimálne 3 roky. Mňa teda neprekvapí, ak budeme počuť o aférach, ako v pozadí Žurnálu stojí finančná skupina SDKÚ.

Súd ich uznal vinnými na masakre 148 Šiítov z dediny Dudžajl z roku 1982. S touto masakrou vtedajší režim reagoval na neúspešný pokus o atentát na Saddáma Husajna.

Bývalého viceprezidenta Tahá Jásina Ramadána odsúdili na doživotný trest odňatia slobody.

Saddám vyhlásil, že ak ho odsúdia na smrť, zaslúži si popravnú čatu, pretože je predstaviteľom armády.

Reakcie predstaviteľov moci vo svete boli rôzne. Nerátajúc bábkovú vládu Iraku, lojálnymi spojencami svinstvu, chaosu a vraždeniu ostali už len VEĽKA BRITÁNIA slovami ministerky zahraničných vecí Margarety Beckettovej, HOLANDSKO slovami premiéra Jana Petra Balkenendea a AUSTRÁLIA, kde minister zahraničných vecí Alexander Downer nazval Saddáma „zlovestným tyranom“.

Na druhej strane je tu Čína, ktorá na svojej hlavnej spravodajskej webovej stránke Sina.com uvádza: „Saddám je hrdinom arabského sveta. Je legálne zvoleným prezidentom, ale dnes bol odsúdený na smrť okupantmi a fraškovitou vládou.“

Organizácia Amnesty International dnes ostro skritizovala priebeh procesu, podľa nej prácu súdu poznamenali vážne nedostatky a nespĺňa náležitosti spravodlivosti či nestrannosti.

Väčšina štátov Európskej únie, vrátane Slovenska, rozsudok odsúdila vzhľadom k tomu, že EÚ neuznáva inštitút trestu smrti. Rusko nezaujalo priamy postoj, len poukázalo na možné vyhrotenie situácie v Iraku.

Masmédiá, ktoré sú spoluzodpovedné za výraznú manipuláciu verejnej mienky v priklonení sa k vojenskej agresii na Irak, sa opäť snažili zavádzať a prinášali správy o tom, ako Iračania trest smrti pre Saddáma vítajú, klasicky sa opierajúc o tvrdenia 3 ľudí z mnohomiliónového národa. Aké má však iracký ľud skutočné pocity? V Tikríte, odkiaľ exprezident pochádza, aj napriek okupácii, malo odvahu kráčať vyše 1000 ľudí hlavnými ulicami držiac Saddámove podobizne a skandujúc: „My ťa pomstíme, Saddám!“ V Mosule, nábožensky zmiešanom meste severne od Bagdadu, sa ľudia pýtali, kto zo súčasných lídrov bude odsúdený za vraždy, ktoré sa teraz každý deň dejú v Iraku.

Pripomeňme, že počas vlády Saddáma Husajna bol v Iraku poriadok. Americká zahraničná politika spustila kampaň, v ktorej obviňovala Irak z vlastnenia zbraní hromadného ničenia, ktoré sa chystá použiť na svet. Bábkové vlády, ktoré v tom čase ovládala rovnaká skupina ako americkú zahraničnú politiku, sa zapojila do napadnutia suverénneho štátu, počas ktorého došlo k obrovským materiálnym škodám, ale najmä prišlo o život k dnešnému dňu minimálne 655 000 obyvateľov Iraku. Avšak zbrane hromadného ničenia sa dodnes nepodarilo nájsť. Dnes je v Iraku bábková vláda, obyvateľstvo sa zmieta v obrovskej biede a časté sú útoky zo strany irackých vlastencov, ktorí povstávajú proti okupantom a ich napomáhačom.

Tí, čo poznajú praktiky „demokratických“ mocí z nedávnej aj vzdialenejšej minulosti, vedia, že sa môžeme pokojne domnievať, že súdený Husajn nemusí byť skutočný, ako je známe, mal viacerých dvojníkov. V posolstve, ktoré podľa agentúry AP adresoval Saddám irackému ľudu, je výzva Iračanom, aby sa nepomstievali vojakom aliancie a príslušníkom ich národov a jeho hlavný obhajca Chalíl al-Dulajmí informoval o tom, ako bývalý prezident vyzval iracký národ, aby sa zriekol sektárskeho násilia, ktoré sužuje krajinu. Pritom je právom každého príslušníka národa povstať proti svojmu okupantovi a tento boj bude určite naďalej pokračovať.

Saddám Husajn dostal trest smrti obesením za 148 zavraždených Šiítov. Aký trest si zaslúžia tí, čo sú zodpovední za vyše 655 000 zabitých irackých ľudí? Mimochodom, toto decimovanie irackého ľudu podporili aj poslanci parlamentu Slovenskej republiky.

Zdroje: AFP, AP, stoertebeker.net, TASR